Zas zavítali

Zas zavítali Vianoce,
ich svit tu v oknách blikoce,
kol z jedlíc vzrastených
do povaly, tak zelene sa
stali kvetom i my sme
svetlá rozožali...

Takto sa nám prihovárajú verše Pavla Országha Hviezdoslava. Je tu čas sviatočný, čas vzájomných dobroprianí a pohody. Čas priblíženia sa človeka k človeku. So zatajeným dychom a aj s trochou bázne si sadáme k prestretému stolu, aby sme venovali tichú spomienku, tým čo z našej blízkosti odišli. Vychutnávame vôňu ihličia, blikajúce svetielka sviečok na stromčeku, vôňu kapustnice, misu s orechami a jabĺčkami, sladké vianočné pečivo a vianočné koledy so zvončekami.
Prišli tak tichúčko do našich domovov medzi nás. Pripomínajú nám čas nášho detstva.

Tento jediný večer v roku sa aj my dospelí vraciame do detských liet. Vracajú sa nám spomienky na detstvo a domov, ktorý sme opustili. Večer sa stáva pre nás aspoň na okamžik symbolom čohosi neopakovateľne krásneho. S pohľadom na parádny stromček sa nám do našich sŕdc vkráda rozprávka Vianoc z detstva. Neruší ju ani skutočnosť, že stromčeky nášho detstva boli oveľa chudobnejšie, ani balíčky pod nimi neboli. V predstavách sa nám vynárajú vlastnoručne zhotovené ozdoby a nežné tiene horiacich sviečok.

Nuž, ale aké by to boli dnešné Vianoce bez darčekov? Chceme rozžiariť hviezdičky v očkách našich maličkých vnúčeniec ba aj pravnúčeniec. Nezabudnime však na jedno, aby dary pod stromčekom neboli tým jediným, čo sme schopní dať svojim najbližším. Nezabúdame niekedy na pekné slovo? Ba podaktorí aj na svojich najbližších? Čím sme jeden pre druhého? Kde robíme chyby? Aký život vlastne žijeme? Slovo, ktoré vychádza zo srdca, má veľkú silu, je vždy darom väčším ako balíček pod stromčekom. A na to nezabudnime!
Vianoce, to je zázrak, ktorý sa každým rokom opakuje!

Nebo otvorené, Svetlo
rozlieva sa, zlatým prúdom do tmy-
neslýchaná krása,
sláva, moc, veleba!
Zneje, zuní vzduchom
„Halleluja“ z neba.

P. Malinová – Ďanová

Cesta do Nemecka - Gustav II. Adolf

5. a 6. novembra 2007 som bol Zborom biskupov našej ev. cirkvi vyslaný na zahraničnú cestu do nemeckého Lützenu pri príležitosti 175. výročia GAW (Gustav Adolfského spolku) a pri 375. výročí smrti Gustava II. Adolfa.

Cestoval som autom a šoféra mi robil syn Jozef z Podlužian. Navrhol som ho za šoféra preto, aby sa aj on pozrel do cudziny a dozvedel sa niečo nové o tomto veľkom švédskom kráľovi 17. storočia. Čo to sme o ňom vedeli zo školských čias, z učebníc a tlače. Vedeli sme, že prišiel nemeckým protestantom na pomoc v protihabsburgskom odboji a že pri tejto pomocnej akcii padol v r. 1632 v bitke pri Lützene. Ale aby sme boli v obraze, vyhľadal som odbornú literatúru-históriu a snažil som sa prečítať si niečo viac o tomto významnom švédskom kráľovi a až potom sme cestovali do Nemecka.

Kto z vás, milí čitatelia, vie niečo o tomto významnom mužovi v histórii evanjelickej cirkvi? Keď som sa na to niektorých po návrate z Nemecka pýtal, nevedeli mi tiež dať uspokojivú odpovedať. Bolo by chybou, keby sme sa na tohoto historicky veľmi vzácneho a významného človeka bližšie nepozreli. Prečo? Preto, lebo s jeho menom je spojený názov v úvode spomínaného nemeckého podporného spolku, ktorý finančne podporuje menšinové ev. cirkvi v Európe, Južnej Amerike a v Ázii. V rokoch 1994-2005 tento spolok pomohol 40 cirkvám v 35 krajinách na troch kontinentoch sumou takmer 40 miliónov Eur. Na mojom predchádzajúcom pôsobisku v Lazoch pod Makytou som našiel zmienky o tom, že tento podporný spolok pomáhal lazovskej cirkvi v minulosti pri stavbe kostola a pri platoch farárov. Naväzujúc na historickú pomoc nemeckých evanjelikov cez podporný spolok Gustava Adolfa v minulosti, obrátili sme sa cez vedenie našej cirkvi o pomoc do Nemecka znova začiatkom deväťdesiatych rokov min. storočia. A tak ešte za čias totality získali sme cez tento podporný spolok vynikajúcu farbu na strechu lazovského kostola, ktorá drží dodnes už takmer 20 rokov.

Ale vráťme sa k postave Gustava Adolfa. Čo to bola za osobnosť, že na jej pamiatku vznikol takýto spolok, schopný pomáhať iným po celom svete? Aby sme to pochopili, musíme sa pozrieť do histórie a pochopiť dejinné súvislosti, v ktorých táto významná osobnosť, švédsky kráľ Gustav Adolf žil a aj zomrel.

História nás vedie do obdobia 30-ročnej vojny (1619-1648). Táto krutá vojna bola prejavom násilnej protireformácie. Rímskokatolícka cirkev chcela v tom čase skoncovať s protestantizmom v celej Európe. Napätie v Európe - a hlavne v Čechách- bolo už od čias upálenia Majstra Jána Husa, cez následné husitské vojny. Reformáciou v Nemecku a jej rýchlym šírením sa toto napätie prenieslo do celej Európy. K vojenskému rozdeleniu došlo r. 1608, keď evanjelické kniežatá pod vedením Fridricha Falckého vytvorili obranný spolok – Úniu. Proti Únii sa združili katolícke kniežatá v Svätej Lige. Po mnohých napätiach a sporoch české stavy odmietli po smrti kráľa Mateja uznať za nového kráľa Ferdinanda II. a zvolili si za kráľa Fridricha Falckého. K vojenskému stretu došlo v bitke na Bielej hore 8. novembra 1620. Trvala iba hodinu, ale o osude národa rozhodla na 300 rokov. Kráľ Fridrich Falcký ušiel z Čiech a v Prahe nastal zmätok. V Čechách nastala krutá protireformácia vedená Ferdinandom II. V Prahe na Staromestskom námestí bolo 21. júna 1621 popravených 27 vodcov povstania. Medzi nimi bol aj nám v Turci dobre známy Slovák dr. Ján Jesénius, ktorý má korene v blízkom Turčianskom Jasene. Ostatným protestantom boli zhabané majetky a boli vypovedaní z krajiny. Poddaní sa museli do 6 mesiacov stať katolíkmi. V tomto ťažkom období sa z Čiech vysťahovalo asi 400 šľachticov a 30 000 meštianskych rodín. Cisár a Liga sa potom obrátili aj proti evanjelikom v Nemecku. Najskôr to bola tzv. dánska vojna (1625-1629), keď na pomoc nemeckým protestantom prišiel dánsky kráľ Kristián IV., ktorý bol v boji porazený. V nasledujúcej švédskej vojne (1630-1635) prišiel na pomoc protestantom švédsky kráľ Gustav II. Adolf, ktorý padol blízko Lipska v bitke pri Lützene 6. novembra 1632. Jeho vojsko však zvíťazilo. Nasledujúca švédsko-francúzska vojna (1635-1648) za účasti Francúzska, Holandska a Sedmohradska konečne presvedčila Ferdinanda III., že reformáciu nemožno násilne zničiť. Toto búrlivé vojnové obdobie bolo ukončené tzv. vestfálskym mierom v r. 1648. Tridsaťročná vojna všetko spustošila. Sprevádzali ju hlad a mor. Počet obyvateľov jednej generácie sa znížil na 90%. V Čechách nastala doba temna. Len exulanti žili v nádeji. Spomedzi nich Jan Ámos Komenský dosiahol svetovú povesť.

V Lützene sme zašli k pamätníku Gustava Adolfa a tam som si uvedomil, aká sila viery a odhodlania musela byť u tohto protestantského švédskeho kráľa, ktorý prišiel pomôcť protestantom v Nemecku počas tridsaťročnej vojny bojovať za náboženskú slobodu. A nielen v Nemecku, išlo o náboženskú slobodu v celej strednej Európe. A tu, neďaleko Lipska, v roku 1632 – teda pred 375 rokmi - obetoval aj svoj život. Tento jeho hrdinský skutok nemohol ostať zabudnutý a pri 200 výročí jeho smrti bol r. 1832 založený v Nemecku podporný spolok Gustava Adolfa s cieľom pomáhať menšinovým ev. cirkvám v iných krajinách. Už 175 rokov koná tento podporný spolok svoju činnosť v rozličných krajinách sveta. Naša cirkev rok čo rok prijíma od neho tiež veľa pomoci. Preto pri 175. výročí práce Spolku Gustava Adolfa som sa za našu Evanjelickú cirkev na Slovensku zúčastnil veľkolepých osláv a vďaku naproti Pánu Bohu za tohto významného muža som precítil na slávnostných službách Božích v Merseburgu vedľa Lipska a Lützenu. (Slávnostné bohoslužby sa konali na 175 rôznych miestach v Nemecku). Preplnený kostol s domácimi i zahraničnými hosťami prežíval posvätnosť tejto chvíle pri Kantate Johana Sebastiana Bacha „Ein feste Burg ist unser Gott“ (Hrad prepevný je Pán Boh náš). Vyše 80 členný spevácky chór sprevádzaný orchestrom v polhodinovom programe predviedol úžasný a pre mňa nezabudnuteľný výkon. Na druhý deň priamo v Lützene, na mieste, kde padol švédsky kráľa Gustav Adolf sme si prezreli kaplnku a pamätník, ktorý pripomína dodnes nemeckým evanjelikom a protestantom v Európe vôbec, že je potrebné sa zasadzovať za náboženskú slobodu, za slobodu svedomia, ľudskú dôstojnosť a rovnoprávnosť. Veď predovšetkým o to išlo aj Gustavovi Adolfovi počas jeho života. Nemeckí evanjelici si to veľmi vážia a vyjadrujú to aj v činnosti Gustav-Adolfského spolku.

Jozef Havrila, ev. farár

Hroznová párty

V pondelok 15.10.2007 sme sa stretli na Detskej besiedke v Belej s Ľubošom Marhoferom, pracovníkom Detskej misie, na Hroznovej párty. Spoločne sme spievali, súťažili a Ľuboš nám pútavým spôsobom porozprával príbeh o Nábotovej vinici z 1. knihy kráľov, 21. kapitoly.

Cez tento príbeh sme si všetci spoločne uvedomili, ako veľmi sa Pánu Bohu nepáči, keď túžime po veciach, ktoré nám nepatria. Samé deti rozprávali, čo sa stane z detí, ktoré si neustále vyžadujú od svojich rodičov ďalšie a ďalšie veci, napr. hračky, mobily, bicykle ... len preto, že ich majú kamaráti. Veľmi dobre si uvedomujú, že z takýchto detí vyrastajú rozmaznaní a roztopašní ľudia, ktorí si nič nevedia vážiť a nevedia byť spokojní s tým, čo majú. Dve hodinky prešli veľmi rýchlo a my sme sa museli rozlúčiť. V spoločnej modlitbe sme ďakovali za všetko, čo sme na Hroznovej párty počuli a prijali do svojich srdiečok a už teraz sa tešíme na ďalšie stretnutie.

Hroznová párty bola už piatou v poradí. V minulom školskom roku sme sa stretli na Jablkovej párty, Trojkráľovom stretnutí, Arašidovej párty a Klobúkovej párty.
Musím povedať, že tieto stretnutia slúžia aj mne samej k tomu, aby som sa zamyslela ako žijem a čo ďalšie je potrebné zmeniť v mojom živote.

Modlitba:
Otče nebeský,
ďakujem Ti za službu Ľuboša aj ostatných pracovníkov Detskej misie,
ďakujem Ti za Božie slovo, ktoré mi otvára oči a uši, ktoré mi pomáha uvedomiť si vlastné nedostatky,
ďakujem Ti za Pána Ježiša, ktorého si mi dal a ktorý mi ukazuje, ako mám žiť.
Pane Ježiši Kriste,
z celého srdca Ti ďakujem, že si vydržal všetku bolesť, poníženie a že si zomrel za mňa na kríži.
Duchu Svätý,
Teba prosím, aby som pamätala na slová z Listu Židom, 13. kapitoly: „... buďte spokojní s tým, čo máte. Veď On sám povedal: Neopustím ťa, ani nezanechám!“ Amen.

Len starenka

Raz, keď sme sedeli kdesi ďaleko od domova, rozprával nám jeden utečenec zo sovietskeho Ruska nasledovnú dojímavú príhodu. Bolo to v onom strastiplnom roku, keď sa držitelia moci chystali zasadiť veriacim „poslednú" ranu, aby v nich zničili vieru v Boha a násilím ich prinútili zriecť sa aj starých zvykov spojených s náboženským cítením, „tmárstvom“ ako oni tomu hovorili. Boli odhodlaní použiť akýkoľvek tvrdý prostriedok, aby tak zo sŕdc veriaceho ľudu vytrhli trebárs aj len spomienku na zašlé časy, keď sa slávili vianočné sviatky — narodenie Kristovo. Sviatok Božieho narodenia bol im zvlášť tŕňom v oku, ako by sa obávali (ako aj Herodes), že malé dieťa z Betlehemských jasličiek ich skutočne pozbaví moci, ktorá im veľmi chutila. Nuž tak zakázali pod prísnym trestom akékoľvek oslavy — i len spomienku — narodenie Pána Ježiša. Vtedy veľa ľudí počas temnej noci či potajomky išlo k hraniciam, aby mohli počuť vianočné zvony na druhej strane hraníc a potešiť sa ich slávnostným tónom — i keď mnohí z pútnikov zaplatili takúto cestu svojím životom, skosení guľkou pohraničnej stráže.

Na Štedrý večer však boli vysielané osobitné prepadové oddiely do všetkých dedín, aby uhasili prípadné oslavy Vianoc už v zárodku. Tak dorazili jazdci aj do dediny K., aby sa presvedčili, či sa dodržiava nariadenie vrchnosti a prípadné jeho porušenie potrestali. Najprv sa pustili ku kostolu, žiadostiví zastihnúť tam veriacich pri pobožnosti. Ale chrám bol prázdny a štrngot ich ostrôh sa rachotivo odrážal od klenby i ponurej budovy. Zo zlosti nad nezdarením pozhadzovali zo stien obrazy, porozbíjali farebné okná a pustili sa prezrieť celú dedinu. Ale v dedine nenašli živej duše, ak by sa do toho nepočítalo to málo úbohého dobytka v maštaliach. Jazdcov popadol hnev. Pustili sa z domu — do domu, rozbíjali dvere, zmocnili sa zásob, skrine a truhlice vyrabovali a puškami porozbíjali riady a nábytok na márne kusy.

Konečne sa znovu zišli a mienili ísť ďalej. Vtom dobehol jeden z vojakov a kričal, že v odľahlej stodole za dedinou videl prebleskovať svetlo. V okamihu povyskakovali všetci na kone a hnali sa s vreskotom a hurhajom ulicou. Keď prišli ku stodole, roztrieskali bránu a videli tam v stodole zhromaždenú celú dedinu pri sliepňavej maštaľnej lucerne. Na postlanej slame ležali vedľa seba muži, ženy, starci a deti pozerali sa pokojne v očakávaní na útočiacich prišelcov. Len deti začali poplakávať a pritisli sa k starším, hľadajúc u nich ochranu. Veliteľ vystúpil a žiadal vysvetlenie, k čomu je táto schôdza. Nikto mu však neodpovedal. Nato rozkázal vojakom celú stodolu prehľadať. Sedliaci povstali a nekládli im odpor. Vojaci prekutali slamu, šabľami ju roztriasli a prísne prezreli všetkých dedinčanov. Avšak nenašlo sa nič. Nijaký kríž, nijaká posvätná nádoba a nezistili medzi nimi ani nijakého kňaza. Nato počali trýznitelia sedliakov biť a strkať, aby ich prinútili k priznaniu.
Veliteľ, drsný a surový chlap išiel od jedného k druhému s namierenou pištoľou. Ale okrem kvílenia starcov a bojazlivého piskotu detí, nedostali z ľudí žiadnu odpoveď. Z nikoho sa nedalo vynútiť, prečo sa tu zhromaždili.

Takáto zatvrdenosť musela byť potrestaná a dedinčania už očakávali desivejšie mučenia, lebo veliteľ sa radil so svojimi vojakmi. V tom príšernom tichu vstala vetchá starenka sprostred čakajúcich dedinčanov a postavila sa do stredu. Mohla mať tak osemdesiatku. Išla zohnutá, bledú tvár mala rozrytú hlbokými vráskami, vlasy mala šedivé ako popol. Prišúchala sa k veliteľovi a hlboko sa mu poklonila, vyžarovala z nej taká akási dôstojnosť staroby, že onen surovec ako na vyšší povel zasunul pištoľ, sklonil hlavu a pozeral sa uprene do zeme so stisnutými perami.
Na tvárach vojakov bolo poznať niečo ako dojatie, lebo oni, ako sa zdalo všetci sedliacki synovia, cítili vo svojich srdciach dávny hlas domova. Aj oni sklonili svoje samopaly a zdalo sa akoby sa s nimi pohrávali.

Starenka sa potom obrátila na zhromaždenie, vzpriamila sa nakoľko jej to starec¬ká postava dovoľovala, pozrela sa každému z prítomných hlbokým dobrotivým pohľa¬dom do očú, zdvihla ruku a požehnala všetkých znamením kríža. Potom ich oslovila — jej jemný hlas znel ako strieborný zvonček: „Milovaní, dnes sa nám narodil Spasiteľ.“

Na tvárach všetkých prítomných sa zjavil jas radosti. Bolo počuť vzlyky a vidieť stekať slzy po lícach. A všetci ako jednymi ústami opakovali pozdrav: „Dnes sa nám narodil Spasiteľ.“

Na čele veliteľa zbehli sa žily. Vzdorne zodvihol hlavu a stisol kŕčovite pištoľ. Avšak starenka sa teraz obrátila k nemu. Spravila niekoľko krokov a zastala si pred neho, takže sa nemohol vyhnúť jej pohľadu. Znova zodvihla svoju ruku, spravila znak kríža nad ním a jeho vojakmi a prehovorila radostným hlasom: „Choďte ku svojim mamičkám, moji milí, choďte domov. Lebo aj Vám sa dnes narodil Spasiteľ.“
Veliteľ rozšírenými očami pozeral ponad starenku do temnoty. Zdalo sa, že všet¬ci prestali dýchať. Vojaci sklonili svoje hlavy na prsia, niektorí ustúpili k bráne. Ako¬by chceli čím skôr opustiť toto podivné miesto, aby ukryli svoje dojatie.
Niekoľko okamihov trvalo toto desivé ticho. Vtom sa pohli pery veliteľa a zašep¬kal tak tichučko, že to len starenka mohla počuť: „Mamička, moja mamička!“ Zrazu sa však akoby prebral, akoby sám seba chcel zobudiť zo sna, vystrelil do vzduchu. Všetci sa strhli i keď výstrel nikoho netrafil. Nato zakričal hrozivo na svojich vojakov: „Von!“ a ešte raz „Von!“

V okamihu bola stodola prázdna. Bolo počuť len náhlivé kroky vonku, počuť ako všetci vyskakovali na kone a ako sa potom cvalom hnali ulicou.
A potom dozneli údery kopýt v diaľke.

Otto Bruder (Cestou Svetla, 12-1992)

Darček

/Minipoviedka/

Slávnostná nedeľa v Belej

Chlieb náš každodenný
„Lebo Syn človeka prišiel hľadať a spasiť, čo bolo zahynulo.“ / Lk.19,10/

Otvorený dom

(Misijná úloha cirkvi dnes, Otvorené srdce, Otvorená rodina, Otvorená spoločnosť, Otvorené zbory)

Zájazd detsko-mládežníckeho spevokolu do Podlužian

Potešil som sa pozvaniu brata seniora ThMgr. Jozefa Havrilu zúčastniť sa zájazdu nášho detsko-mládežníckeho spevokolu do Podlužian. Medzi bratmi a sestrami ev. cirkevného zboru sa vždy dobre cítim a zvlášť medzi deťmi, ktorým som venoval 40 rokov svojho pracovného života /z nich 36 v Necpaloch/. Spôsob ako nestratiť kontakt s deťmi a s mladou generáciou a na dôchodku v ňom pokračovať, nemusí byť práve za katedrou. Zvolil som si svoju cestu. Verím, že som sa stal jedným z ich starších priateľov, na ktorého sa môžu vždy s dôverou obrátiť.

Už v predchádzajúcom čísle zborového časopisu Šumenie líp som vyzdvihol prácu s detsko-mládežníckym speváckym kolektívom z Necpál a samozrejme aj ľudí, ktorí sa o fungovanie speváckeho telesa starajú. Nie som hudobným odborníkom, len jedným z pozorných poslucháčov. No aj tak si dovolím tvrdiť, že tieto deti a mládež šíria dobré meno necpalského ev. cirkevného zboru v Turci a onedlho budú šíriť aj po celom Slovensku. Pozorovať, s akým precítením spievajú „svoje piesne“, je zážitkom. Vyjadrujú radosť z prijímania Božieho slova takouto formou. To sa ukázalo na službách Božích v Podlužanoch, kde je zborovým farárom Jozef Havrila mladší, náš pozorný hostiteľ. Výkon spevokolu bol vysoko hodnotený domácimi bratmi a sestrami i nami, ktorí sme sa zájazdu zúčastnili. Služby Božie tak nadobudli akýsi uvoľnený a slávnostný ráz.

Do Podlužian sme cestovali s autobusom z PD Belá. Poschádzali sme sa načas. A mohli sme vyštartovať. Po odchode z Necpál o 8,00 sme sa už viezli do cieľa našej cesty. Smer Prievidza cez Hornú Nitru až do Bánoviec nad Bebravou. A odtiaľ to už bolo, čo by kameňom dohodil. Už okolo 9,45 hod. nás pred miestnym ev. kostolom a farou privítal br. farár Jozef Havrila ml. Po ľahkom občerstvení a menšej príprave, adaptovaní sa na akustické i priestorové podmienky podlužianskeho kostola sa začali sl. Božie o 10,30 hod. Viedli ich traja kňazi, domáci J. Havrila ml. a dvaja z necpalskej farnosti, J. Havrila st. a Martin Škarupa. Služby Božie trvali netradične dlho – takmer 2 hodiny. Ich úroveň však bola vysoká. Počas tradičného programu – spievania nábožných piesní, modlitieb, kázne či Áronovského požehnania kňaza sa celkove trikrát predstavil aj náš mladý spevokol. A jeho vystúpenie stálo za to. Deti a mládež sa predstavili s viacerými staršími i novšími piesňami. Svoj program uzavreli zaspievaním „Otčenáša“ v novom spracovaní a úprave bratislavskej dirigentky Ivety Viskupovej. Dojem, ktorý svojím vystúpením zanechali, bol prekrásny. Veľký podiel na ňom mala naša šikovná dirigentka Anna Záborská.

Služby Božie sa skončili po 12,00 hod. A išlo sa na obed. Bol pre nás pripravený v zborovej sieni ev. fary v Podlužanoch. Chutil výborne. Osviežujúci hovädzí vývar i druhý chod – mäso s ryžou a tiež tekutiny: káva, čaj, džúsy i minerálne vody boli viac ako potrebné pre náš organizmus. A koláče? Tie asi najviac! Aspoň sme sa svojím apetítom odvďačili našim hostiteľom, za jeho prípravu. Nastal čas na vzájomné rozhovory a hodnotenie nášho pobytu v Podlužanoch. Ujali sa ho obaja Havrilovci. Brat farár J. Havrila st. poďakoval domácim za pohostinnosť i duchovné pookriatie v tamojšom kostole a brat farár J. Havrila ml. zasa za spestrenie programu služieb Božích necpalským detsko-mládežníckym spevokolom v podlužianskom kostole. Ja som ten čas rozhovorov využil na oboznámenie sa s farou i farnosťou v Podlužanoch. Brat farár J. Havrila mladší mi robil ochotného sprievodcu. Zoznámil ma so svojím pracovným aj súkromným prostredím /fara, byt/ a tiež s najbližším okolím. V Podlužanoch pôsobí tento môj šikovný a múdry žiak už päť rokov od svojho vysvätenia za farára. K podlužianskej farnosti ešte patria aj evanjelici z ďalších troch obcí, a to z Dežeríc, Timoradze a Ľutova. Okrem Ľutova je v každej obci evanjelický kostol. Podlužany sú veľké asi ako Necpaly /aspoň podľa počtu obyvateľov/. Je to pomerne úrodný kraj /vlhkosť, voda, lužné lesy – Podlužany/.

O 14,30 hod. sa začala naša dobrodružná cesta domov. Martin na bielom koni pricválal nečakane, prirýchlo a s plnou silou. Za chvíľu pokryl okolie hustou bielou snehovou perinou. Veď bol predsa 11. november. Naša detská radosť sa miešala so starosťami dospelých, hlavne cestárov. Začiatok zimy, prvý sneh a hneď kalamita! A ešte aká!!! Cesty sa zmenili na klziská. Často sme kvôli vypätej situácii menili aj smer nášho návratu domov. Cesta cez Vyšehrad bola určitý čas neprejazdná. Skrížil sa tam kamión. Ešte že žijeme v dobe rýchleho šírenia informácií, v dobe mobilnej komunikácie. Skúšali sme prejsť na Trenčín a potom na Žilinu. Avšak po pár kilometroch cesty za Bánovcami v teritóriu obce Svinia sme náš úmysel dostať sa na hlavnú cestu, resp. hlavný dopravný ťah museli opäť meniť. Policajná hliadka – dopraváci nás z jedného kopca dolu nechceli pustiť. Cesta nebola posypaná. Bola zľadovatená. Vytvorila sa kolóna áut, ktoré sa na mieste otáčali do predchádzajúceho smeru. Obdivovali sme umenie nášho pána vodiča. Dokázal sa s autobusom otočiť na kúsku zasneženej a klzkej cesty. Zvládol to!!! Klobúk dolu pred jeho umením, pred jeho majstrovstvom. Teraz sme sa zasa vybrali na Partizánske, aby sme išli po rovine a priblížili sme sa tak opäť k nášmu Turcu. Medzičasom už bola cesta cez Vyšehrad spojazdnená. Hore kopcom sme vyšli bez problémov, dolu do Turca sme sa však posúvali meter po metri. Šťastne sme zišli. To sme si oddýchli! Uf!!! A hlavne vodič a organizátori zájazdu. Pri ihrisku v Diviakoch nás ešte čakali členovia hájskeho ev. cirkevného zboru s obloženými chlebíčkami. V Háji sme ešte mali o 17,00 hod. vystupovať so svojím programom na službách Božích. No nedalo sa. Museli sme naše vystúpenie zavčasu odvolať. Chlebíčky, ktoré pre nás Hájčania pripravili, však nemal kto pojesť. Sľúbili sme, že ich všetky zjeme a že hájsky ev. cirk. zbor v najbližšej dobe navštívime a prekvapíme ho svojím vystúpením. Cesta z Diviak nám už potom rýchlo ubehla. Konečne sme sa dostali šťastne domov plní dojmov. Začiatok zimy rezký ako sa patrí!

Mgr. Július Jarkovský

Bez Boha na svete

Desiata kapitola
Nuž, prišla jar, pominula sa Martinkova radosť. Ale s ja¬rou prišiel do dediny akýsi cudzí, pocestný človek. Ponúkal Sväté písmo aj všelijaké iné knihy. Ako išiel dedinou, vošiel aj do pastierskej chalúpky. Videl, ako tu chlapci sami bý¬vajú; posedel si u nich a oni mu ponúkli chlebíka, čo im vče¬ra dala hrobárova žena. Ukázal chlapcom všetky svoje knihy a všelijaké obrázky. A keď zbadal, ako rád by mal Martinko ta¬ký malý Nový zákon, ktorý by si mohol aj na pole vziať a ne¬mal si ho za čo kúpiť, nuž daroval mu ho, a ešte každému pri¬dal pekný obrázok. Na Martinkovom bola namaľovaná obloha a na nej biela holubička, ktorá mala v zobáčiku lísto¬ček a na ňom napísané zlatými literami: „Ja milujem tých, ktorí mňa milujú a tí, ktorí ma skoro a usilovne hľadajú, na¬chádzajú ma.“ Na Jožkovom bol venček z poľných kvetov a na ňom napísané: „Daj mi, syn môj, svoje srdce.“ Nevedel sa Martinko dosť vynadívať a načítať tých pekných slov!
„Pravda,“ hovorí predavačovi, „to Pán Ježiš mňa miluje a keď Ho usilovne hľadám, dá sa mi nájsť? A On to žiada od nás, aby sme Mu dali svoje srdcia.“ Dlho sa predavač s chlapcami rozprával a ešte nestačil Martinkovi na všetky otázky odpovedať. Dozvedel sa zase Martinko mnoho o Pánu Ježišovi, o tej druhej zemi a več¬nom živote.

Tri dni sa predavač zabavil v dedine a každý večer navštívil chlapcov. Keď odchádzal, bola práve sobota, odnie¬sol mu Martinko jeho veľkú kapsu až do mesta. A hoci sa mu pod ňou plece ohýbalo, za pol sveta by to nebol dal, že mohol aj on raz to Sväté písmo odnášať. Veru, nebolo mu ťažké.
„S Pánom Bohom putujte, priateľko,“ zaželal predavačo¬vi, „nech vám je Pán Ježiš nápomocný, aby ste to všetko pre¬dali! Bárs by si ešte mnoho ľudí tie sväté knihy kúpilo, aby v nich čítali a neboli ďalej živí ako bez Boha na svete.“
„Dal by Pán Boh, syn môj. Nasleduj len verne Pána Ježi¬ša, dokiaľ nepríde, aby sme si tam pred Jeho tvárou mohli raz ruku podať. A Martinko, keby ti ako zle bolo na svete, vždy sa len tým potešuj, že Pán Ježiš povedal:
„V dome môjho Otca je mnoho príbytkov,
keby nebolo tak, povedal by som vám to,
pretože vám idem prihotoviť miesto a
keď odídem a prihotovím vám miesto,
prídem zase a poberiem si vás k sebe.“
Sľúbil Martinko, že si to zapamätá, ale keď mu potom predavač chcel od cesty platiť, skoro sa rozplakal.
„Toľko dobrého ste ma naučili, tú svätú knihu aj obrázky ste nám dali a ja by som sa vám ničím neodslúžil?“

Predavač pohladil chlapca, pritúlil si ho k sebe, pozrel sa mu do pekných čiernych očí a bozkal ho na pekné čelo, ako dobrý otec milé dieťa. Tak sa rozišli.
Dlho potom sedel Martinko na hrobli kamenia a hľadel za ním. Veril, že tak, ako tento dobrý muž, pritúli si ho raz k sebe i Otec nebeský. Už vedel, ako mu tam bude.
„Priletelo jaro, priletelo zlaté,
rozoslalo svetom tisíc krás,
priletelo v rúchu novom zaodiate.
Zaspievali vtáčky: „Už je čas,
ej, že už tá tuhá zima pominula,
nejednému vtáčku mamička zhynula.“

Tešili sa i gazdovia, že už môžu dobytok na pašu vyháňať, lebo sa rozsvetlilo v stodolách, šopách, šústnikoch, ale vša¬de. Potešil sa aj Martinko, že zase uvidí svoje milé hory. Len mal veľkú starosť, čo robiť s Jožkom. Zo školy ho vziať pred skúškou nechcel, ale keď nebude pásť, kto mu ho pre¬chová?
V pondelok, mali už po prvý raz vyháňať na pašu. V nede¬ľu odpoludnia stál Martinko pred chalúpkou a premýšľal: „Ba, kam to len Pán Boh tie ľady a snehy podieva? Nedávno stáli pred našou chalúpkou celé hory snehu a teraz je tu ze¬lený trávniček! A tam dolu na lúkách, len pred pár týždňami ešte si boli deti urobili veľkú kĺzačku a dnes až sem ich po¬čuť ako sa chlapci hrajú s loptou a dievčence na chytanie.“
Ako tak Martinko myslí, ani nezbadal, že ide k nemu richtárka, až keď ho oslovila a do reči sa s ním dala.
„Idem k hrobárke,“ hovorila medzi rečami, „no musím priznať, Martinko, že si hodný všetkej chvály. Pekne si sa o Jožka cez zimu staral, môže ťa jeho mati na tom druhom svete požehnávať. Ale keď ona je nebohá, a ty si len za tou školou, nuž sme sa my ženy zriekli, že ti chlapca prechová¬me, nech si už tú školu vychodí až do skúšky. Tak jeden týž¬deň bude chodiť k nám, druhý k hornej mlynárke a tretí k Hudcovej.“
Nevedel Martinko, ako len má richtárke poďakovať. „Nech vám to, tetička, Pán Boh tisíckrát vynahradí!“
Tak, už bolo po starosti! Snáď v celej dedine nebol by si našiel v pondelok šťastnejšieho človeka nad Martinka. Jožko mu pomohol vyhnať dobytok, až skoro k seči, potom hľadel Martinko za ním, ako uteká do školy. Odpoludnia Jožko zase doletel ako strela! Martinko mu odložil chleba aj trochu kaše od obeda. Nedal sa Jožko dva razy núkať.

Gazdiné dodržali slovo a prechovali chlapca až do skúšky. Neschudobnela preto ani jedna z nich, a čo človek dobrého urobí, to Boh hojne vynahrádza.
„Nie je ti, Martinko, smutno v horách bez Jožka?“ spytova¬li sa často gazdiné, každý večer druhá. No Martinko nemal kedy myslieť na samotu. Kým si opatril stádo a každú kravu tak postavil, aby sa neklala s druhými, ušla vždy hodná chví¬ľa. Potom si vytiahol svoj Zákonček a čítal. Niekedy prečítal sotva len dva verše, lebo mu to nešlo tak, ako Jožkovi. Ale čo prečítal, nad tým pri práci rozmýšľal a každý deň mal voľačo nového. Raz čítal o tom, ako, keď sa Pán Ježiš narodil, nikde nemali pre Neho miesta, iba kdesi v maštali. Veľmi ľutoval, že tak musel Syn Boží ležať na slame v jasličkách medzi do¬bytkom, ako on kedysi za mala u richtárky.

Ach, to sa len Martinkovi veľmi ľúbilo, keď našiel opísa¬né, ako Pán Ježiš, keď mal dvanásť rokov, po prvý raz veľmi ďaleko do chrámu putoval, lebo tam v Nazarete, kde bývali, nemali chrám. Ale keď tam v tom Jeruzaleme bolo vtedy veľmi mnoho ľudí, tak Pán Ježiš sa mamičke stratil a ona Ho, chuderka, tri dni hľadala a kade-koho sa pýtala, či Ho nevidel.

Už Martinko trnul, že Ho ani nenájdu, ale veľmi sa pote¬šil, keď Ho jeho matka Mária našla konečne v chráme. Ba, prečo Ho len tam hneď nehľadala? Však mohla vedieť, že On inde nebude! Často, veľmi často myslieval Martinko na túto Ježišovu púť. „Keď tak ďaleko putoval, iste si po ceste kviet¬ky trhal; a keď išli horami, možno, že tam v chládku odpočí¬vali.“ Ach, tak si Ho predstavoval, akoby mal priam tadeto ísť, hen, cez Brezovku do Rášova a z Rášova ďaleko, ďaleko...
Tak mal Martinko vždy o čom premýšľať a keď ho napad¬lo, zaspieval si až sa hory ozývali. Raz, keď tak spieval:
„Kde jsi můj přemilý Ježíši Kriste,
kde Tě hledat budu, na kterém místě?“
tak sa ten spev niesol, akoby ho hora podávala, aby ho len Ježiš počul, po ktorom

Martinko tak veľmi túžil. Samému mu napadlo, ako mu tie hory pomáhajú.
Prestal spievať a hovorí: „Však ja už viem kde si, môj Pane Ježišu, ale by som nedbal, keby som Ťa len čím skôr mohol vidieť! Aj viem, že zase prídeš, len neviem, kedy to bude: ve¬čer, či ráno?...“ „Áno,“ odpovedali hory a ešte raz „áno.“
„Teda ráno?“ ... zasmial sa Martinko. A hora tichučko: „... áno.“

( pokračovanie nabudúce)

Dvaja vlci

Otec a syn

Ján Brezina: Perly múdrosti

Svätovečerná návšteva

Ponad hory sa preháňal Šumavský vietor. Už to ani nebol vietor, ale víchor, ktorý sa vzopínal do strání, preskakoval úšusty, drvil haluzie stromov a uháňal do dolín.
Pred sebou tlačil drobučké ihličie ľadu, podchytával ich z oblakov ako pichliače zimy... Miešal to so suchým snehovým prachom a syp¬kým pieskom, ktorý zostrúhal po obnažených rotách.
V dolinách ležalo len málo snehu a stude¬ný východný vietor, ktorý už niekoľko dní neustále vyčíňal, pretrhal na otvorených po¬liach súvislú snehovú pokrývku a ponad pa¬sienky a oráčiny neustále s rinčiacim racho¬tom roznášal hnedé presypy rozdrvenej prstí so sivým snehom. Bolo to veru počasie len se¬dieť za pecou, a nebyť toho, že dnes je svätvečerná chvíľa, nevyšla by cez prah ani živá duša, ale takhľa bolo treba ísť na svätvečernú pobožnosť.
Bude to ťažká cesta túto noc.
„Dnes zostanem doma ja.“ Povedal rozhod¬ne Gregor od Drnákov, gazda na samote svo¬jej čeľadi, ktorá naň s údivom pozerala. Tak¬to svojho gazdu ešte nepoznali. Nikdy sa ni¬jakého počasia nezľakol a tú najťažšiu robotu spravidla robieval sám. Ostatní členovia do¬mácnosti dúfali, každý sám v sebe, že budú môcť zostať doma, strážiť dom, pokiaľ tí druhí pôjdu proti ľadovému vetru, on si bude v tep¬le hovieť a pochutná si na dobrotách týchto štedrých sviatkov. To všetko nebolo teraz nič platné. Čo povedal gazda, platilo.
„Ja som si myslela, otec,“ preriekla s otáz¬kou v hlase gazdiná,“ že dnes by som mala zostať ja strážiť dom.“ Avšak gazda jej cel¬kom pokojne odpovedal: „Ach nie, mať naša, to nejde. Dnes musím ja zostať doma." Nero¬zumela tentokrát svojmu mužovi celkom, ale poslúchla ho.
Sluha zapálil obidva lampáše, lebo vonku bola tma ako v rohu. Gazdiná, slúžky a dcéry sa zabalili do svojich vlniakov s dlhými strap¬cami, že im len oči svietili a nos vytŕčal, slu¬ha a synovia si pritiahli súkenné plášte, na¬tiahli čiapky na čelo, každý vzal odo dverí svoju čugaňu a po krátkom modlitebnom vzdychu vydali sa proti mrazivej, búrlivej no¬ci.
Gazda, keď osamel, priložil pár bukových polien na pahrebu, priniesol vychýrenú koženú knihu, ktorú v nábožnej bázni všetci nazývali len „latinská knižka,“ a sadol si do kúta za stôl, pod vyrezávaný obraz Spasiteľa.
Gregor od Drnákov nemal sa vlastne stať sedliakom. Bol najmladší zo siedmych súro¬dencov a keďže bol otvorená hlava, poslali ho na odporúčanie pána farára do škôl. Tam do¬bre napredoval a mal sa stať kňazom. Jeho štyri sestry sa povydávali kdesi do susednej dediny a Tomáš, najstarší z nich, mal prevziať gazdovstvo. Pavel, jeho druhý brat musel raz v noci narýchlo opustiť domov. Len toľko sa vedelo, že odišiel do Ameriky a nesmel sa vrá¬tiť, pretože sa mu pri akejsi bitke pošmykol nôž a Jano Kotuliak od tej náhodnej rany mu¬sel zomrieť. No a keď Gregor bol posledný rok na školách, nedával Tomáš pozor a pri sečkovaní si odrezal prsty — obviazal to akousi handrou, robil ďalej akoby nič — dostal otra¬vu krvi a do týždňa bol na cintoríne.
Tak zavolali Gregora domov — a ten či chcel, či nechcel musel prevziať gazdovstvo.
To bolo už dávno.
Teraz už sám mal troch chlapcov a štyri dievky a všetci už vyšli zo školy. Pracovali od rána do noci na gazdovstve.
Gazda sa ešte raz rozhliadol po izbe, roz¬tvoril knihu a začal čítať. Nebola to nijaká čarodejnícka kniha, akosi často mysleli susedia, ale bolo to Písmo sväté, nie v rodnom jazyku, ale latinsky písané, aby Gregor na jazyk, kto¬rému sa voľakedy dobre naučil, nezabudol.
Gazda potreboval trochu času, než sa zahĺbil do čítania. Zmocňoval sa ho akýsi vnútor¬ný nepokoj, akési tušenie nebezpečenstva, kto¬ré hrozilo jeho, na samote ležiacemu, gazdov¬stvu. Preto vlastne aj zostal doma, a nie há¬dam preto, žeby sa bál toho trochu chladného vetra.
Na strope horela zavesená petrolejová lam¬pa, hádzala svoje červenkavé svetlo na stôl, ktorý tu stál ešte za čias jeho starého otca. V kachliach praskali polená a vietor narážal do zamrznutých okien, vrhal do nich tisíce ľa¬dových kryštálikov, ktoré akoby striebrom zvo¬nili o mrazom pomaľované sklá.
Polohlasne čítal gazda prastarú a večne no¬vú zvesť o pastieroch na poli... naraz počul vonku pred domom kroky a dusené mužské hlasy. Teraz čosi hmatali na dverách. Zistili, že dvere nie sú znútra zapreté kladou. Keď návštevníci videli, že je ich možno zvonku otvoriť, vošli do chodby a čosi si šepkali.
Gazda Gregor čítal bez prerušenia ďalej a súčasne napínal všetky zmysly. Tak sa pred¬sa vo svojej predtuche nemýlil! Bolo dobre, že on zostal doma. Nebál sa, ale tí, ktorí to sem prišli, tí sa majú ešte čo báť. Naraz sa roztvorili dvere na izbe a dnu sa vteperili nevolaní návštevníci. Boli to traja muži, zamaskovaní, s čiernymi šatkami okolo tváre. Tí prví dvaja mierili na Gregora pušky. On však neustal v čítaní. Pološeptom odriekal latinské evanje¬lium a tí traja boli z toho úplne zmätení.
V tom pozdvihol gazda oči a pozrel na tých troch — ten pohľad sa im zaryl až do kosti. Dosť ticho, ale s takým dôrazom v hlase, kto¬rý bol plný moci, prehovoril Gregor k návšte¬ve. „Položte svoje búchačky tam do kúta!“
A skutočne, tí prešibaní lotri podišli k polici a prví dvaja tam postavili svoje pušky, tretí vytiahol spod kabáta pištoľ a položil ju na ok¬no. Potom gazda doložil: ,,Posaďte sa sem na lavicu Križanovci, každý z jednej strany.“ A Križanovci, traja bratia tam dolu z močarísk, posadili sa ako omámení okolo stola.
„Nože, dajte dolu tie svoje maškary, chla¬pi!“, prikazoval im ten od Drnákov, „aby som vás mohol lepšie vidieť.“
Traja muži sa nemohli vzoprieť a odložili svoje masky.
„Dajte si ruky pekne na stôl,“ žiadal dô¬razne gazda. „A buďte poriadni, aby som mo¬hol pokračovať v čítaní.“
A traja bratia vyložili poslušne ruky na stôl, pozerali rozšírenými očami a s pootvorenými ústami na Gregora, ktorý sa dal znova do čí¬tania. Čítal jednotvárne, predsa však spievavo v onom cudzom jazyku. Zdalo sa im, akoby odriekal ťažké zaklínadlá, ktoré duneli z velkej diaľky. Ani jeden sa nemohol pohnúť.
Obledli.
Pomaly im mizla krv z tváre, rúk i nôh. Triasli sa a cítili s hrôzou, ako ich stále viac preniká ľadový chlad.
Jeden z bratov, Peter Križan, sa zo strachu pokúšal uvoľniť, utiecť. Avšak spozoroval, ako je rukami prisatý k stolu a nohy nemohol od¬lepiť od dlážky, nemohol sa ani pohnúť.
Boli tam všetci ako zakliati.
Iste ich ten latinský sedliak svojou čaro¬dejníckou knihou primrazil.
V túto noc, ktorá zvádzala viac ako hoci¬ktorá, vyšli títo traja bratia, aby vyrabovali gazdovstvo tohto čudného latinského Gregora od Drnákov.
V tento čas boli iste všetci obyvatelia domu v kostole — a toho jediného, ktorý varoval dom, toho oni už zneškodnia, ak bude treba aj násilím, hádam aj tak, aby nikomu nepove¬dal ani slova. A teraz čupia tu na samote oko¬lo stola so strnulými údmi, zrazenou krvou a mrazivým chladom okolo srdca. Neustále pa¬dali na nich tie cudzie — desivé zaklínadlá z úst latinského sedliaka a zvierali ich želez¬nými putami.
Nespali — a predsa boli ako vo snách. Ne¬vedeli už ako dlho tu sedeli, koľko mohlo byť hodín, ani kde sú. Naraz počuli z diaľky tr¬hané zvuky zvonov — zvonili to v matkocirkvi — medzitým počuli hlas gazdu od Drnákov.
„Vstaňte chlapi! Svätvečerná pobožnosť skončila!“
Križanovci sa mohli znova hýbať, ale ich údy zvieral kŕč, len pomaly začala do nich prúdiť krv. Museli sa pridržať operadla, ináč by boli spadli.
Čo spraví s nimi ten latinský sedliak? Veď ich má celkom vo svojej moci. Hádam ich odovzdá spravodlivosti, alebo hádam ich dá synom, aby ich pobili ako škodnú zver?
V tom počuli znova: „Vaše búchačky pekne necháte tu, chlapi, aby ste niekedy nevošli do pokušenia. A teraz hľaďte, aby ste boli preč, všetci traja, aby vás nevideli tí, čo sa vracajú z pobožnosti!“
Vytackali sa zo dverí a cez chodbu von. Stá¬le ešte boli omámení a v zajatí onoho podivného čara. Ani ľadový vietor, cez ktorý do¬liehali k nim hlasy a výkriky, vianočná streľ¬ba z dedín, nemohli ich celkom prebrať.
Ako vo sne sa šinuli po chodníčku dolu do doliny, kde už je cesta do ich ďalekej dediny.
Vtom znenazdajky zaznel za nimi výstrel, tento tresk ich rozobral, zobudili sa a vrátili sa im zmysly.
Strieľa to hádam ten divný Gregor od Drnákov po nich? V divokom behu priam leteli do¬lu brehom. Zase to tresklo a ešte i tretíkrát. A potom na samote všetko utíchlo. Gazda len vystrieľal náboje z ich pušiek a pištole.
Potom zbrane uložil do zamurovanej skrine, od ktorej nikto okrem neho nemal kľúč.
Nikomu Gregor nerozprával — nikomu neriekol ani slova o tejto návšteve v ten pamätný svätvečer. Aj počas sviatkov bol mlčanlivejší ako bývalo jeho zvykom.

J. Linke, Preklad z nemčiny (prevzaté z Cestou svetla 12-1993)

hore »